Slovensko

Előszó

SLOVENSKO
Maié je nase Slovensko. Skoro jedenást'tisíc ráz by sme ho mohli polozit' na zemsky povrch; moderné lietadlo ho uhlopriecne, od vychodo-slovenského vrchu Kremenec po Záhorskú Ves pri rieke Morave, preletí za necelú polho-dinu, od Babej hory na severe po Komárno na juhu este za kratsí cas. Ani na polnocnej, ani na poludnajsej strane sa od styridsiatej devia-tej rovnobezky nevzdiali viac ako na stopat'de-siat kilometrov. Vysoké Tatry a Dunaj ho vymedzujú na severe a juhu. Nevelká rozloha — dve Sardínie ci sest' Krét, ak by sme chceli hladat' geografické prirovnanie na mape Euró-py. Iba sest' poludníkov prechádza nasou od morí vzdialenou krajinou, od vekov akoby ucupenou pod Veíkym Karpatskym ob-lúkom.
Na tomto kúsku zeme stvorila príroda hyri-vo vera krás a bohatstiev. Na juznych nivách rozlozila divukrásne luzné lesy, ukázky najse-vernejsích dzungier, na Záhorí malú Saharu s pieskovymi dunami, v Slovenskom raji malú Antarktídu, rozprávkové královstvo zimy, skalné mestá, síroké doliny, tiesnavy a prielo-my, rovnako krásne v kazdom rocnom období, v Slovenskom krase desiatky priepastí, na juhu slaniská, mociare a lesostepi, na severe alpské lúky. Hercynske i alpské vrásnenie tu zane-chalo svoje vásnivé arabesky, horizontálne i vertikálne cleneny terén. Zdvihlo horiny, stvorilo doliny, rozlozilo Horavy — horné zeme, a Oravy — orné zeme, aby clovek, ktory sem dozaista príde, mai kde vnorií svoj neoli-ticky pluh.
Horotvorné procesy zdvihli pát'desiat kubic-kych kilometrov zuly az za hranicu vecného snehu, aby v strednej Európe navrsili svoju dominantu, navyse kombinovanú s vápenca-mi, usadeninami dávnych morí, ktoré tu odsu-meli cast' vecnosti. A nás dodnes blazí intuitív-na radosí z toho, ze veky casu ich este nestihli znízit' na náhornú plosinu, ze v ich dolinách este stále sú aj tret'ohorné relikty, aj kamzíky a sviste, aj nádherná kvetena taktiez s pamiat-kami na predchádzajúcu geologickú dobu, a dosial sviezost', zulové strminy, vápencové steny i ticho severnych dolín.
Vyznamné kontinentálne rozvodie; severná hranica vinica a mnohych rastlín; cesty vsetky-mi smermi veternej ruzice, ozajstné krízne cesty Európy. Ktoze zráta etnické skupiny, ktoré nimi presli a ktoré tu nasli a stvorili si svoj docasny domov? Nasli veru v tejto krajine zaMbenie premnohí.
Dávny carodej s jelenou maskou na tvári tancuje svoje magické tance v podzemí Slo-venského krasu.
Dávna mat' pochováva svoje diet'a v malo-karpatskej jaskyni Dzeravá skala a príkryva ho kúskom medeného plechu.
Dávni lovci fakfami ciarajú na steny jaskyne Domica uhrové odkazy.
V dávnom travertínovom jazierku v Gánov-ciach pod Vysokymi Tatrami pred stopát'de-siattisíc rokmi sa utopí neandertálsky chlapec, aby cez dlhokánske veky budúcim l'udom vlastnou existenciou zvestoval zvest' základné-ho vyznamu — dá sa tu zit'.
Dávny magdaliensky lovec z mamutoviny (vtedy este cerstvej, nefosilizovanej) strúha sosku moravianskej Venuse, netusiac, ze prá-ve stvoril sancu vekmi vzdialenému archeoló-govi i básnikovi.
Magna mater, verká matka z Nitrianskeho Hrádku si sadá na svoj hlineny trón a ruky dvíha do adoracného gesta, podobne ako Venusa z Krásna, vrcholné (a napodiv uz abstraktné) dielo z pravekého Slovenska.
Hradajme zmysel zenskych plastík, ich zdvihnutych rúk. Mozno sa v úsudkoch a teó-riách pomylime, no v jednom naisto nie: Kazdá z pravekych Venusí, priam tak ako kazdy amulet, náhrdelník, popolnica ci cepef potvrdzovali jedno — dá sa tu zit'.
„Cas letí ako vtáci nedozierni "
Letí, dotyka sa vecí i Iudí, hlodá, búra, rumi, pretvára, tvorí. Pod dvanást'metrovú vrstvu sprase rozlozí ohniská. Slavkovsky stít, kedysi najvyssí konciar Vysokych Tatier, v jednej chvíli zemetrasením dramaticky znízi o tristo metrov. Hlbiny syti minerálnymi a termálnymi vodami, ktoré sa nespocítaternymi zriedlami, vyvierackami a pramenmi dravo derú na povrch, mnohé este iba cakajú na svojho Vissza